Language
Slovenčina (Slovenská republika)English (United Kingdom)Deutsch (DE-CH-AT)Polish (Poland)
Stats
Content View Hits : 50221
Login



Úvod History

History

História obce.

Obec Šarišský Štiavnik leží v Nízkych Beskydách strednej časti v doline Radomky. Katastrálne územie obce ma rozlohu 527 ha z toho 192 ha poľnohospodárskej pôdy, 284 ha lesnej pôdy a zbytok územia tvorí zastavané územie a ostatné plochy. Povrch katastra obce je mierne členitý a tvoria ho flyšové suvrstvia, štvrtohorné náplavy riečky a svahové uloženiny. Najvyšší vrch sa nazýva Baňa a meria 526 metrov nadmorskej výšky. Stred obce meria 230 metrov nadmorskej výšky.

Kráľ Žigmund v roku 1414 potvrdil Cudarovcom vlastníctvo dedičného práva Makovica, ku ktorému patrila aj dedina Štiavnik. Z obsahu listiny je zrejmé, že Štiavnik jestvoval už pred rokom 1414.

V písomnostiach z 15. storočia sa vyskytuje v maďarizovanom názve, odvodenom od pôvodného slovenského Štiavnik, pravda, v šarišskom nárečí Ščavnik, ktorý sa v skomolenej podobe vyskytuje od 16. storočia. Názov korení v nárečovom slove ščavica, označujúcom kyslú minerálnu vodu. Prameň kyselky sa tu vyskytuje doteraz. Jazyková príslušnosť názvu zas dosvedčuje, že dedina vznikla v staršom slovenskom jazykovom prostredí.

Vzhľadom na zemepisnú polohu dediny, prvú správu o nej a vývin osídlenia blízkeho okolia možno predpokladať, že Štiavnik založili usadlíci so šoltýsom podľa zakúpeného práva v druhej polovici 14. storočia.

Štiavnik zostal majetkovou súčasťou panstva Makovica a podľa správy z roku 1470 jestvoval ešte okolo uvedeného roku. V písomnostiach o panstve Makovica z konca 15. a prvej polovice 16. storočia sa však nevyskytuje, hoci o vtedy jestvujúcich dedinách je viacero správ. Nepochybne ju krátko po roku 1470 obyvatelia opustili a sídlisko na vyše pol storočia zaniklo.

Novú dedinu tu vybudovali noví usadlíci so šoltýsom začiatkom druhej polovice 16. storočia. Ešte v roku 1559 bola novou, teda nedávno vzniknutou dedinou. Usadlíci postupne skultivovali pozemky na polia. V rokoch 1567 1588 sedliacke domácnosti zdanili od 1, resp. 1,25 porty, pričom v roku 1567 hospodárili štyri domácnosti na polovičných usadlostiach. Sídlisko v roku 1600 pozostávalo zo 14 obývaných poddanských domov, obydlia šoltýsa, možno aj fary a kostola.

Na prelome 16. a 17. storočia bol Štiavnik už stredne veľkou dedinou. V roku 1618 šoltýstvo s mlynom patrilo už štyrom domácnostiam. Na piatich celých sedliackych usadlostiach hospodárilo 13 sedliackych domácností. Z nich 6 na polovičných, 3 na tretinových a štyri na štvrtinových usadlostiach. Pravoslávnemu farárovi patrili polia v rozsahu celej sedliackej usadlosti. Žili tu aj tri želiarske domácnosti. Dve slúžili a bývali u sedliakov, jedna u šoltýsov.

Od stredoveku patrila panstvu Makovica a iným zemepánom. V roku 1572 obec mala názov Sczawnik, 1808 Scawnik, 1920 Štiavnik, v období prevej svetovej vojny sa obec nazývala Sósfúred, 1927 Šťavnik, a od roku 1946 obec už bola pomenovaná Šarišský Štiavnik. Počas prvého sčítania ľudu v roku 1787 bolo v obci 29 domov a 208 obyvateľov v roku 1828 mala 40 domov a 307 obyvateľov a počas sčítania ľudu v roku 1910 bolo 173 obyvateľov, roku 1970 bolo 225 obyvateľov. Obyvatelia sa v minulosti zaoberali tradičným poľnohospodárstvom, ťažbou a spracovávaním dreva, pracovali na poli, chovali ošípané, hydinu a pálili drevené uhlie. V chotári sú dva minerálne pramene, pri ktorých boli v 18. storočí postavene kúpele, existujúce až do polovice 20- storočia a bola tu aj drevená zvonica a kostol z roku 1928. Nový Štiavnik patril k rusínskym dedinám na panstve Makovica. Do roku 1918 patrila obec do Šarišskej stolice.

Kúpele v Šarišskom Štiavniku postavili v 18. storočí.

Obec Šarišský Štiavnik v okrese Svidník (ale v lokalite bývalej Šarišskej stolice) už v 16. storočí patrila pod panstvo hradu Makovica. Prvá najstaršia písomná správa o minerálnych vodách v Štiavniku pochádza z roku 1683 a 1685. V 18. storočí tam dali šľachtici Szirmayovci postaviť kúpele, ktoré sa postupne zveľaďovali. Využívali sa na liečenie chorých bez bližších poznatkov minerálnych vôd, ktoré tam vyvierali na povrch zeme. Pramene sa nedostali do zoznamu pri známej registrácii v 18. storočí J. A Reimannon a Matejom Belom. Až v polovici 19. storočia urobil chemický a biologický rozbor L. Tognio a neskoršie aj Alojz Jacz. Už vtedy tam boli tri pramene minerálnych vôd. Tie boli upravené kameňmi a začali sa intenzívne využíva. Na vtedajšie pomery a požiadavky kúpeľníctva postačovali svojou výdatnosťou a kvalitou vody. Kúpele tam mali len lokálny význam, v kúpeľoch bolo 13 izieb pre pacientov a 6 kúpeľných miestností s dvoma vaňami. Minerálne vody z prameňov sa využívali aj na pitné kúry. Svojimi vlastnosťami a skladbou sa podobali vodám z Lipovca. Začali sa využívať pre liečenie reumy, kožných chorôb, migrény, žltačky, žalúdočných ochorení a choroby poruchy krvného obrazu a iné. Pri liečení sa využívalo aj bahno. Posledným vlastníkom kúpeľov v Šarišskom Štiavniku ešte na začiatku 20. storočia bol Augustin Szutor. Tieto kúpele slúžili svojmu účelu až do frontových udalosti roku 1944, kedy boli veľmi poškodené a zanikli, zbytok kúpeľného zariadenia v roku 1955 bol zničený požiarom a potom začalo sa s ich obnovou a snahou rozšíriť tam kúpeľníctvo. Postavili tam kúpeľnú budovu a rysovala sa sľubná budúcnosť. Uskutočnili sa aj rozsiahlejšie prieskumy a vrty, ktoré vyviedli na povrch ďalšie pramene vody, ale výdatnosť ostala slabá a zabrzdila ďalší rozvoj kúpeľníctva v tejto lokalite Šariša. Kúpele úplne nezanikli, ale vytvorilo sa tam rehabilitačné zariadenie a postupne detská ozdravovňa pre po žltačkové ochorenie detí.

Ďalšie vrty pred viac ako 30 rokmi tiež neboli veľmi úspešné a nedávali veľkú nádej zvýšiť výdatnosť tejto vody pre ďalší rozvoj kúpeľníctva. Odborníci aj naďalej odporúčajú uskutočňovať v Šarišskom Štiavniku rehabilitačné služby a celé okolie využívať pre rozvoj cestovného ruchu.

Obec Šarišský Štiavnik sa výrazne zapísala do histórie v druhej svetovej vojne. Bola známa partizánskym hnutím. Z uvedeného obdobia je známy partizánsky prepad vojenskej nemeckej kolóny nad Šarišským Štiavnikom. Nachádzajú sa tam aj ďalšie miesta významných bojov a pamätníkov z druhej svetovej vojny. K významnejším pamiatkam obce patrí kúpeľný dom, kostol a zvonica. V okolí Radomy a Okrúhleho sa nachádzajú lokality východoslovenských mohyl.

Od roku 1960 väčšiu časť poľnohospodárskej pôdy užívalo jednotné roľnícke družstvo, ktoré v roku 1993 zaniklo.

V roku 1960 bola v obci postavená Základná deväťročná škola.

V roku 1963 bol daný do prevádzky nový kúpeľný dom v ktorom bola zriadená detská ozdravovňa s 50 posteľmi., ktorú až do roku 1999 spravovala NsP Svidník. V roku 1999, z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na prevádzku, prevádzka detskej ozdravovne zanikla a objekty ako aj zastavané plochy boli ponúknuté na odpredaj.

 

V roku 1972 obec v akcií „Z“ postavila Kultúrno správnu budovu v obstarávacej cene

V roku 1973 v akcií „Z“ bol v obci vybudovaný Verejný park s výsadbou verejnej zelene, výstavbou chodníkov a lavičiek okolo minerálnej vody.

V roku 1974 bola v akcií „Z“ postavená Požiarna zbrojnica v obstarávacej cene

V roku 1983 bola zregulovaná časť potoka Poľana v obstarávacej cene

V roku 1985 boli vybudované Miestne komunikácie v časti Poľana v obstarávacej cene

V roku 1992 bola založená Urbárska spoločnosť – lesné spoločenstvo.

V roku 1994 bol zaregistrovaný ako súkromne hospodáriaci roľník Milan Saloň, ktorý zobral do užívania časť poľnohospodárskej pôdy, na ktorej hospodárilo bývalé JRD.

V roku 1994 obec započala s výstavbou Verejného vodovodu v obstarávacej. Je urobený celý vodovodný rozvod po obci, avšak stavba nieje dokončená, nakoľko na dokončenie stavebných objektov ako je Vodojem, Úpravovňa vody, Prečerpávacia stanice nemá obec dostatok finančných prostriedkov.

V roku 1996 bola vybudovaná a daná do užívania Verejná kanalizácia a Čistička odpadových vôd.

V roku 1999 bola ukončená I. etapa chodníkov okolo hlavnej cesty I/73 .

V roku 2002 bola dokončená výstavba Plynofikácie obce.

V roku 2003 obec odkúpila od Gréckokatolíckej cirkvi budovu bývalej starej školy, na ktorú následne bola vypracovaná projektová dokumentácia na rekonštrukciu Domu smútku. Dňa 7.12.2007 stavba bola skolaudovaná a 2.8.2008 bola vysvätená ako Dom nádeje gréckokatolíckym otcom, arcibiskupom a metropolitom Jánom Babjakom.

V roku 2004 bola prevedená rekonštrukcia miestneho rozhlasu.

V roku 2005 boli prijaté a vysvätené Mgr. o. Andrejom Dujčakom symboly obce ako je vlajka obce, erb obce a pečať obce. Odpredali sa obecné nájomné byty do vlastníctva nájomníkom bytov.

V roku 2008 bol obecným zastupiteľstvom schválený  Územný plán obce.

Občania obce majú podnikateľské aktivity mimo obce a v zahraničí v oblasti zámočníctva, zváračských, paličských prác a stavebníctva.

 
Search
Name-day
Sunday, 24. September 2017

Today Name is Ľuboš
Tomorrow Name is Vladislav
Weather
Rate of exchange